Niekedy sa od mamy očakáva, že bude reagovať okamžite. Dieťa plače, hnevá sa, vzdoruje alebo niečo potrebuje – a mama má pocit, že musí hneď konať.
Čo ak však nemusím reagovať v prvej sekunde?
Čo ak si môžem najskôr dovoliť zastaviť sa, nadýchnuť a všimnúť si, čo sa deje vo mne?
Možno by sa nezmenilo správanie dieťaťa.
Ale mohlo by sa zmeniť to, ako naň zareagujem ja.
Prvá reakcia nemusí byť najlepšia reakcia
Keď sme zahltené, reagujeme často automaticky.
Dieťa plače a my zvýšime hlas.
Dieťa odmieta spolupracovať a začneme tlačiť.
Dieťa sa hnevá a my sa nahneváme tiež.
Nie preto, že by sme chceli byť nepríjemné. Náš nervový systém je jednoducho v napätí a snaží sa situáciu čo najrýchlejšie ukončiť.
Krátka pauza môže vytvoriť priestor medzi tým, čo cítime, a tým, čo urobíme.
A práve v tomto priestore máme možnosť vybrať si inú reakciu.
Možno by som zistila, že som nahnevaná na niečo úplne iné
Niekedy nás dieťa spustí v momente, keď sme už vyčerpané.
Možno sme celý deň riešili domácnosť.
Možno sme nestihli jesť.
Možno sme mali náročnú prácu.
Možno sme sa celý deň starali o všetkých ostatných a večer už nemáme žiadnu rezervu.
Potom príde detský vzdor a my cítime obrovský hnev.
Ak sa zastavíme, možno si uvedomíme:
„Nie som nahnevaná iba na toto. Som jednoducho úplne vyčerpaná.“
Takéto uvedomenie môže zmeniť spôsob, akým sa na situáciu pozeráme.
Možno by som prestala bojovať s emóciou dieťaťa
Keď sme samy rozrušené, detský plač môže pôsobiť ako niečo, čo treba okamžite odstrániť.
„Už prestaň.“
„Veď o nič nejde.“
„Upokoj sa.“
Ak sa najskôr upokojíme my, možno dokážeme povedať:
„Vidím, že ťa to veľmi nahnevalo.“
A potom jednoducho zostať pri dieťati.
Nemusíme jeho emóciu zastaviť, aby sme mu pomohli.
Možno by som lepšie rozpoznala, čo dieťa skutočne potrebuje
Keď sme v strese, môžeme každé správanie vnímať ako problém.
Dieťa sa hnevá – „vzdoruje“.
Dieťa plače – „robí scénu“.
Dieťa odmieta odísť – „neposlúcha“.
Po upokojení môžeme situáciu vidieť trochu inak:
„Je unavené.“
„Je preťažené.“
„Ťažko znáša zmenu.“
„Potrebuje hranicu, ale aj blízkosť.“
Pokoj nám neberie autoritu.
Naopak, môže nám pomôcť reagovať presnejšie.
Možno by som nemusela všetko okamžite opravovať
Keď cítime vnútorný tlak, chceme problém vyriešiť čo najrýchlejšie.
Ak sa však najskôr zastavíme, môžeme si položiť otázku:
„Je toto naozaj problém, ktorý treba vyriešiť teraz?“
Možno dieťa plače, pretože prehralo.
Možno sa hnevá, pretože musí odísť z ihriska.
Možno sa mu nepodarila stavebnica.
Nie každú frustráciu musíme odstrániť.
Niekedy stačí zostať nablízku.
Možno by som dokázala zostať pevná bez kriku
Upokojenie vlastných emócií neznamená ustupovať.
Môžeme povedať:
„Chápem, že nechceš ísť domov. Môžeš byť nahnevaný. Ale teraz ideme.“
Hranica zostáva.
Mení sa iba spôsob, akým ju komunikujeme.
Namiesto boja vzniká pevnosť bez zbytočnej eskalácie.
Čo môže znamenať „zastaviť sa“?
Nemusí to byť desaťminútová meditácia.
Niekedy stačí niekoľko sekúnd.
Zastavím sa.
Nadýchnem sa.
Uvoľním ramená.
Pomenujem si, čo cítim.
„Som nahnevaná.“
„Som vystrašená.“
„Som vyčerpaná.“
„Som preťažená.“
A potom:
„Nemusím reagovať hneď.“
To môže byť úplne postačujúce.
Pomáha aj znížiť vlastné očakávania
Možno si od seba predstavujeme, že pokojná mama je tá, ktorá nikdy nekričí, nikdy sa nenahnevá a vždy vie, čo povedať.
Taká mama neexistuje.
Pokojnejšie rodičovstvo neznamená dokonalú sebareguláciu.
Znamená schopnosť vracať sa k sebe.
Aj po tom, čo sme sa nahnevali.
Aj po tom, čo sme zakričali.
Aj po dni, ktorý sme vôbec nezvládli podľa svojich predstáv.
A čo ak potrebujem pomoc?
Niekedy zastavenie nestačí.
Ak sme dlhodobo vyčerpané, úzkostné, podráždené alebo máme pocit, že nás detské emócie úplne zahlcujú, možno nepotrebujeme ďalšiu techniku.
Možno potrebujeme podporu.
Pomoc partnera, blízkeho človeka alebo odborníka nie je prejav slabosti.
Aj mama potrebuje niekedy niekoho, kto podrží ju.
Jedna malá otázka pred reakciou
Keď nabudúce dieťa vyvolá silnú emóciu, môžeme si skúsiť položiť:
„Ak by som bola teraz o 20 % pokojnejšia, čo by som urobila inak?“
Možno by sme hovorili tichšie.
Možno by sme menej vysvetľovali.
Možno by sme nezasiahli vôbec.
Možno by sme iba objali dieťa a povedali:
„Som tu.“
Záver
Zastaviť sa neznamená ignorovať dieťa.
Neznamená byť pomalá.
Neznamená dovoliť všetko.
Znamená to dať sebe niekoľko sekúnd, aby sme nereagovali iba zo strachu, hnevu alebo vyčerpania.
Keď najskôr upokojím seba, nemusím okamžite upokojiť celé svoje dieťa. Môžem mu byť pokojnou oporou, aj keď ono samo pokojné ešte nie je.
A možno práve to je jedna z najväčších zmien:
situácia nemusí byť okamžite pokojná, aby som v nej mohla byť pokojná ja.
