Niekedy máme pocit, že počas dňa sme vlastne nič veľké neurobili. Ráno začalo chaosom, povinností bolo priveľa, večer sme unavené a zo zoznamu úloh možno stále niečo zostalo.
Ale čo keby sa na náš deň pozrel niekto zvonku?
Všimol by si všetko, čo robíme automaticky? Všetky rozhodnutia, ktoré robíme za pochodu? Všetky malé prejavy lásky, ktoré ani nepovažujeme za niečo výnimočné?
Možno by videl oveľa viac, než vidíme samy.
Videli by aj to, čo sa nedá odškrtnúť zo zoznamu
Niekto by možno videl, ako ráno vstávam k dieťaťu, hoci som ešte unavená.
Videl by, ako pripravujem raňajky, hľadám stratenú hračku, pripomínam obliekanie, odpovedám na otázky a zároveň myslím na to, čo treba vybaviť neskôr.
Videl by, že popri všetkých povinnostiach sledujem aj náladu svojho dieťaťa.
Je smutné?
Niečo ho trápi?
Potrebuje objatie?
Potrebuje pomoc alebo iba chvíľu pozornosti?
To všetko sú rozhodnutia, ktoré sa často nikde nezapisujú.
Koľko trpezlivosti sa ukrýva v obyčajnom dni
Možno som dnes už po desiatykrát vysvetľovala tú istú vec.
Možno som počula „nie“ pri každej druhej požiadavke. Možno som musela riešiť plač, hnev alebo konflikt.
A napriek tomu som sa znova snažila vysvetľovať, upokojovať a hľadať spôsob, ako situáciu zvládnuť.
Nie vždy dokonale.
Ale snažila som sa.
A práve v tom je veľká časť materstva – v opakovanom úsilí robiť to najlepšie, čo v danej chvíli dokážem.
Niektoré z najväčších prejavov lásky vyzerajú úplne obyčajne
Láska nemusí byť veľké gesto.
Môže vyzerať ako nakrájané ovocie na tanieri. Ako prikrývka večer v posteli. Ako čakanie pred dverami škôlky. Ako počúvanie príbehu, ktorý som už počula desaťkrát.
Môže to byť aj obyčajné:
„Poď ku mne.“
Objatie. Pusa. Pohľad. Úsmev.
Sú to malé veci, ale opakujú sa každý deň.
A práve ich množstvo vytvára dieťaťu pocit, že je milované a v bezpečí.
Koľko práce zostáva úplne neviditeľnej
Materstvo nie je iba to, čo robím rukami.
Je to aj neustále premýšľanie.
Čo treba kúpiť?
Čo bude dieťa potrebovať zajtra?
Kedy má lekára?
Čo mu pripraviť na desiatu?
Nezabudla som na niečo?
Ako mu vysvetlím túto situáciu?
Toto neviditeľné premýšľanie môže byť veľkou súčasťou každodennej záťaže.
A práve preto sa môže zdať, že „som dnes nič neurobila“, hoci moja myseľ celý deň pracovala.
Čo ak by som sa prestala hodnotiť iba podľa výsledkov?
Možno som dnes nestihla všetko.
Možno zostala neumytá kuchyňa. Možno som neurobila všetko, čo som plánovala. Možno som bola unavená a niektoré veci jednoducho museli počkať.
Ale možno som dnes bola pri svojom dieťati, keď ma potrebovalo.
Možno som ho rozosmiala.
Možno som ho objala, keď plakalo.
Možno som sa ospravedlnila, keď som stratila trpezlivosť.
Možno som jednoducho zvládla ďalší náročný deň.
Aj to sa počíta.
Keby som sa na seba pozrela očami niekoho iného
Možno by som bola prekvapená, koľko toho robím.
Možno by som konečne videla, že za obyčajným dňom sa ukrýva množstvo energie, starostlivosti, rozhodnutí, trpezlivosti a lásky.
A možno by som si prestala hovoriť:
„Nič som dnes neurobila.“
A začala by som si hovoriť:
„Dnes som toho urobila veľa. Možno to nebolo všetko viditeľné, ale bolo to dôležité.“
Nie všetka práca mamy je viditeľná, ale jej výsledok môže byť cítiť
Dieťa, ktoré sa cíti bezpečne, možno nevie povedať, koľkokrát ho mama počas dňa upokojila.
Dieťa, ktoré vie, že je milované, možno nevie pomenovať všetky drobné prejavy lásky, ktoré k tomu viedli.
Ale tieto skúsenosti sa postupne ukladajú.
Preto sa dnes môžem na svoj deň pozrieť trochu inými očami.
Nie iba cez to, čo som stihla, ale aj cez to, čo som dala.
Lásku.
Čas.
Pozornosť.
Trpezlivosť.
Bezpečie.
Objatie.
A možno zistím, že môj deň nebol vôbec obyčajný.
Bol plný malých vecí, ktoré pre mňa možno nič neznamenali na papieri, ale pre moje dieťa mohli znamenať veľmi veľa.
