Telo a myseľ nám často dávajú signály skôr, než si uvedomíme, že sme za hranicou svojich síl. Problém je, že v každodennom zhone ich môžeme ľahko prehliadnuť alebo si hovoriť, že „to ešte zvládneme“.
Medzi časté signály, že potrebujeme spomaliť, patria:
- neustála únava, aj keď sme sa vyspali,
- podráždenosť a netrpezlivosť kvôli maličkostiam,
- pocit, že nás všetko zahlcuje a je toho priveľa,
- ťažšie sústredenie, zabúdanie alebo neschopnosť vypnúť myšlienky,
- strata radosti z vecí, ktoré nám predtým robili dobre,
- potreba byť stále produktívna a neschopnosť oddychovať bez výčitiek,
- napätie v tele, bolesti hlavy, stuhnuté svaly či tráviace ťažkosti,
- problémy so spánkom,
- pocit, že nemáme čas ani sami na seba,
- častejšie myšlienky typu: „Už nevládzem, ale ešte musím…“
Dôležité je uvedomiť si, že spomalenie nemusíme odkladať až na chvíľu, keď sme úplne vyčerpané. Oddych je prevencia, nie posledná záchrana.
Môžeme sa preto každý deň na chvíľu zastaviť a opýtať sa:
„Ako sa dnes naozaj mám?“
„Čo mi moje telo hovorí?“
„Čo teraz potrebujem – výkon, alebo pokoj?“
Niekedy odpoveď nebude ďalšia úloha, ale obyčajné „potrebujem si vydýchnuť.“
A počúvať túto odpoveď nie je slabosť. Je to forma starostlivosti o seba.
