Pocit, že si oddych musíme najprv zaslúžiť, často vzniká z presvedčenia, že naša hodnota závisí od toho, koľko toho zvládneme, urobíme a koľkým ľuďom pomôžeme. Ak sme zvyknuté byť zodpovedné, výkonné a stále k dispozícii, môže nám pripadať prirodzené, že najskôr musíme splniť všetky povinnosti a až potom máme právo zastaviť sa.
Lenže povinnosti nikdy úplne nekončia. Vždy sa nájde ďalšia domácnosť, práca, telefonát, nákup, úloha či niekto, kto nás potrebuje. Ak čakáme na chvíľu, keď bude všetko hotové, na oddych nemusí prísť nikdy čas.
Môže za tým byť aj výchova a predstava, že „najskôr práca, potom zábava“, alebo že dobrá mama je tá, ktorá sa obetuje pre rodinu. Postupne si tak môžeme vytvoriť vnútorné pravidlo: „Najprv musím všetko zvládnuť. Až potom môžem myslieť na seba.“
Je však dôležité rozlíšiť oddych od odmeny. Oddych nie je cena, ktorú dostaneme za dobre vykonanú prácu. Je základnou potrebou človeka – rovnako ako spánok, jedlo či čas strávený s blízkymi.
Nemusíme byť dokonale produktívne, aby sme si zaslúžili pauzu. Nemusíme mať uprataný celý dom, splnené všetky úlohy ani vyriešené všetky problémy.
Môžeme si oddýchnuť aj uprostred nedokončených vecí.
A možno si potrebujeme dovoliť novú vetu:
„Nemusím si oddych zaslúžiť. Oddychujem preto, že som človek a potrebujem načerpať sily.“
Pre mamu to môže byť obzvlášť oslobodzujúce. Pretože keď sa stará aj o seba, neuberá tým svojej rodine. Učí ju, že aj vlastné potreby majú hodnotu.
