Možno sa najskôr objaví nepokoj. Myseľ, ktorá je zvyknutá neustále plánovať, riešiť a kontrolovať, môže mať pocit, že ak na chvíľu poľavíme, niečo sa pokazí. Môžeme mať výčitky, že nič nerobíme, alebo pocit, že by sme mali byť užitočnejšie.
Ale keď vydržíme a dovolíme si chvíľu naozaj nič neriešiť, môže sa stať niečo veľmi dôležité – začneme znovu vnímať samy seba.
Môžeme si všimnúť, že sme unavené. Že potrebujeme ticho. Že nám chýba čas pre seba. Že sme možno príliš dlho fungovali iba v režime „musím“. A možno zistíme, že svet sa počas našej pauzy nezastavil.
Nie všetko totiž musí byť pod našou kontrolou. Nie každá úloha musí byť vyriešená okamžite. Nie každý problém musíme vyriešiť my.
Zastaviť sa znamená na chvíľu pustiť opraty z rúk a dôverovať, že nemusíme mať všetko pod kontrolou, aby bolo všetko v poriadku.
Pre mamu to môže byť veľmi silná skúsenosť. Keď si dovolí odísť od povinností bez výčitiek, môže zistiť, že oddych jej neberie silu – naopak, vracia jej ju.
A možno práve v tej chvíli pochopí:
„Nemusím stále všetko kontrolovať. Nemusím všetko zvládnuť. Môžem sa na chvíľu zastaviť a jednoducho byť.“
