Pri prokrastinácii je dôležité rozlišovať medzi motiváciou a tlakom. Ak rodič na dieťa neustále tlačí, kričí, vyhráža sa trestom alebo mu pripomína povinnosti, môže to krátkodobo viesť k splneniu úlohy, ale dlhodobo to nemusí problém vyriešiť. Dieťa sa môže naučiť vykonávať povinnosti iba vtedy, keď ho niekto kontroluje.
Motivácia pomáha dieťaťu pochopiť, prečo má danú úlohu urobiť, a postupne preberať zodpovednosť za svoje povinnosti.
Namiesto:
„Choď sa už konečne učiť! Koľkokrát ti to mám povedať?“
môže rodič povedať:
„Vidím, že sa ti do toho nechce. Čo by ti pomohlo začať?“
Dôležité je tiež oceniť snahu, nie iba výsledok. Napríklad: „Páčilo sa mi, že si začal aj napriek tomu, že sa ti nechcelo.“ Dieťa tak získava skúsenosť, že úspech nie je iba dobrá známka, ale aj schopnosť prekonať nechuť alebo obavy a pustiť sa do práce.
Pomáha aj dávať dieťaťu primeranú možnosť voľby. Namiesto príkazu „Teraz si urob úlohy“ môže dostať možnosť rozhodnúť sa: „Chceš začať matematikou alebo slovenčinou?“ Povinnosť zostáva, ale dieťa má určitú kontrolu nad tým, ako ju splní.
Motivácia teda neznamená, že dieťa nemusí mať povinnosti. Znamená, že sa učí pracovať aj bez neustáleho vonkajšieho nátlaku. Cieľom je postupne vytvoriť vnútornú motiváciu, sebadisciplínu a pocit zodpovednosti.
