Vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami môže byť plný lásky, blízkosti a vzájomnej pomoci. Niekedy sa však hranica medzi „chcem pomôcť“ a „musím pomôcť“ začne strácať.
Starí rodičia môžu mať pocit, že sa od nich očakáva pravidelné opatrovanie, finančná pomoc alebo neustála dostupnosť. Rodičia zase môžu mať pocit, že bez pomoci starých rodičov nedokážu všetko zvládnuť.
Kde teda končí prirodzená rodinná pomoc a začína povinnosť?
Pomoc je dobrovoľná
Najjednoduchším rozdielom je sloboda rozhodnutia.
Pomoc znamená:
„Môžem a chcem ti pomôcť.“
Povinnosť znie skôr:
„Musím, pretože sa to odo mňa očakáva.“
Ak babička alebo dedko pomôžu preto, že chcú byť súčasťou života svojich vnúčat, môže to byť krásne a napĺňajúce.
Ak však pomáhajú zo strachu z výčitiek, konfliktu alebo odmietnutia, vzťah sa môže postupne zaťažovať.
Starí rodičia nie sú náhradní rodičia
Za každodennú starostlivosť o dieťa nesú zodpovednosť jeho rodičia.
Starí rodičia môžu pomáhať, ale ich úloha nemusí zahŕňať:
- pravidelné každodenné opatrovanie,
- vyzdvihovanie detí zo škôlky či školy,
- zabezpečovanie starostlivosti počas pracovného týždňa,
- riešenie všetkých nečakaných situácií,
- financovanie potrieb rodiny.
Ak starí rodičia niečo z toho robia, môže to byť ich vlastné rozhodnutie. Nemalo by sa však automaticky považovať za ich povinnosť.
„Veď sme rodina“
Rodina si prirodzene pomáha. Táto myšlienka je krásna, ale môže mať aj svoju tienistú stránku.
Ak sa z nej stane:
„Keď sme rodina, musíš nám pomôcť,“
pomoc prestáva byť slobodná.
Rodinná blízkosť by nemala znamenať, že človek musí obetovať svoj čas, energiu alebo plány vždy, keď ho niekto potrebuje.
Aj rodičia môžu pomoc potrebovať
To, že pomoc nie je povinnosťou starých rodičov, neznamená, že rodičia ju nemôžu potrebovať.
Starostlivosť o malé deti môže byť náročná. Rodič môže byť unavený, potrebovať si vybaviť povinnosti alebo jednoducho túžiť po chvíli pre seba.
Je úplne v poriadku povedať:
„Potrebovala by som pomoc.“
Rozdiel je v tom, či po tejto prosbe nasleduje rešpekt k odpovedi.
„Nie“ môže znamenať:
„Tentoraz to nezvládnem.“
Nemusí znamenať:
„Nezáleží mi na vás.“
Kedy sa pomoc začína meniť na povinnosť?
Zbystriť pozornosť môžeme vtedy, keď sa objavujú vety ako:
- „Veď si babička.“
- „Veď je to tvoje vnúča.“
- „My sme vám tiež pomáhali.“
- „Nemôžeš nás nechať v tom samých.“
- „Keby si nás mala rada, pomohla by si.“
Takéto vety vytvárajú tlak cez vinu a môžu spôsobiť, že starý rodič začne pomáhať proti svojim možnostiam.
Povinnosť môže vzniknúť aj opačne
Aj starí rodičia môžu niekedy vytvárať tlak na rodičov.
Napríklad:
„Veď ja som vám deti vychovala, teraz rozhodujem.“
Alebo:
„Keď ich strážim, musíš robiť veci podľa mňa.“
Pomoc však nedáva automaticky právo rozhodovať o živote druhej rodiny.
Rodičia môžu byť za pomoc vďační a zároveň si zachovať svoje hranice.
Ako nájsť zdravú dohodu?
Pomáha hovoriť konkrétne.
Namiesto:
„Môžeš nám viac pomáhať?“
je lepšie povedať:
„Potrebovali by sme raz za dva týždne postrážiť deti na tri hodiny. Bolo by to pre teba v poriadku?“
Starý rodič potom môže otvorene povedať, čo mu vyhovuje.
Možno raz za dva týždne áno. Možno raz za mesiac. Možno vôbec nie.
Dôležité je, že dohoda vzniká z možností oboch strán.
Pomoc nemusí byť vždy rovnaká
Jeden starý rodič môže mať viac času, iný viac finančných možností, ďalší býva ďaleko.
Nie je potrebné porovnávať:
„Tvoja mama pomáha viac.“
Každý človek má inú kapacitu a iné okolnosti.
Aj malá pomoc môže mať veľkú hodnotu, ak je poskytnutá dobrovoľne.
A čo pocit vďačnosti?
Ak starí rodičia pravidelne pomáhajú, je prirodzené prejaviť vďačnosť.
Nie však v zmysle dlhu:
„Pomohli ste nám, takže vám teraz musíme niečo splatiť.“
Zdravšia je vďačnosť bez účtovníctva:
„Vážime si, že nám pomáhaš.“
Bez toho, aby pomoc vytvárala moc nad druhým človekom.
Dôležitá otázka pre obe generácie
Rodičia sa môžu opýtať:
„Keby nám starí rodičia povedali nie, dokázali by sme ich rozhodnutie rešpektovať?“
A starí rodičia:
„Pomáham preto, že chcem, alebo preto, že sa bojím povedať nie?“
Ak je odpoveď na obe otázky úprimná, hranice sa často začnú ukazovať oveľa jasnejšie.
Záver
Starí rodičia môžu byť pre rodinu nesmierne dôležitou oporou. Nemusia však byť automatickou súčasťou každodennej starostlivosti o vnúčatá.
Pomoc je dar vtedy, keď je dobrovoľná. Keď sa z nej stane povinnosť, môže začať vytvárať tlak, frustráciu a výčitky.
Zdravý vzťah medzi rodičmi a starými rodičmi preto neznamená, že si navzájom nikdy nepovedia „nie“.
Znamená, že si môžu povedať:
„Pomôžem ti, keď môžem. A keď nemôžem, nemusím sa za to cítiť vinný.“
