Nie. Únava nehovorí nič o tom, ako veľmi babička svoje vnúčatá miluje.
Môžeme niekoho veľmi ľúbiť a zároveň nemať energiu byť mu neustále k dispozícii. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. Napriek tomu sa v rodinách môže objavovať predstava, že dobrá babička je tá, ktorá vždy pomôže, vždy príde a nikdy nepovie „nemôžem“.
Takáto predstava však môže vytvárať zbytočný tlak na všetky generácie.
Láska sa nemeria množstvom energie
Babička môže svoje vnúčatá zbožňovať a napriek tomu povedať:
„Dnes som veľmi unavená.“
Môže ich milovať a nechcieť ich strážiť celý víkend.
Môže sa na ne tešiť a zároveň potrebovať chvíľu pokoja.
Môže byť úžasnou babičkou aj vtedy, keď nemá energiu na všetko.
Láska nie je nekonečný zdroj energie.
Prečo máme niekedy pocit, že by mala zvládnuť viac?
Predstava obetavej babičky je v mnohých rodinách silná. Babička, ktorá všetko pripraví, postráži deti, pomôže domácnosti a nikdy sa nesťažuje, môže byť vnímaná ako ideál.
Lenže za takýmto obrazom môže byť človek, ktorý je vyčerpaný.
Ak očakávame, že babička bude neustále k dispozícii, môžeme postupne zameniť lásku za výkon.
A to nie je fér.
Aj babička má svoje limity
S pribúdajúcim vekom môže človek prirodzene potrebovať viac času na oddych. Nemusí mať rovnakú fyzickú ani psychickú kapacitu ako pred rokmi.
Okrem vnúčat môže mať aj:
- vlastné zdravotné alebo energetické limity,
- domácnosť,
- partnera,
- prácu,
- priateľov,
- záujmy,
- osobné starosti.
To všetko je súčasť jej života.
„Dnes nie“ neznamená „nemám vás rada“
Toto je možno jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si môžeme pripomínať.
Keď babička odmietne stráženie, nemusí odmietať svoje vnúčatá.
Keď nechce ísť na návštevu, nemusí odmietať rodinu.
Keď potrebuje byť sama, nemusí tým vyjadrovať nezáujem.
Niekedy jednoducho potrebuje načerpať energiu.
Babička môže byť unavená aj z vecí, ktoré má rada
Aj príjemné aktivity môžu byť vyčerpávajúce.
Babička môže milovať čas s vnúčatami a zároveň po niekoľkých hodinách potrebovať pokoj.
To poznajú aj rodičia. Veď aj rodič môže svoje dieťa bezpodmienečne milovať a napriek tomu povedať:
„Som už veľmi unavená, potrebujem si oddýchnuť.“
Prečo by babička nemala mať rovnaké právo?
Deti sa môžu naučiť rešpektovať hranice
Keď deti vidia, že babička potrebuje oddych a rodičia to rešpektujú, učia sa dôležitú vec:
Aj človek, ktorého milujeme, má svoje hranice.
Nemusíme byť vždy k dispozícii.
Nemusíme sa rozdávať do vyčerpania.
A nemusíme si zaslúžiť lásku tým, že budeme stále niečo robiť pre druhých.
Kvalita spoločného času je dôležitejšia než jeho množstvo
Babička nemusí byť s vnúčatami každý deň.
Niekedy môže byť oveľa cennejšie:
- spoločné popoludnie,
- prechádzka,
- pečenie koláča,
- čítanie knihy,
- výlet,
- krátky telefonát.
Ak je babička oddýchnutá a prítomná, môže byť spoločný čas oveľa príjemnejší pre obe strany.
Aj rodičia môžu cítiť únavu a sklamanie
Je pochopiteľné, ak rodič potrebuje pomoc a mrzí ho, keď ju babička nemôže poskytnúť.
Je v poriadku cítiť:
„Škoda, dúfala som, že nám pomôže.“
Dôležité však je nepretaviť toto sklamanie do výčitky:
„Keby si nás naozaj milovala, pomohla by si.“
Láska sa nemá dokazovať prekračovaním vlastných hraníc.
Čo ak babička pomáha až príliš?
Aj opačný extrém môže byť problém.
Ak babička pomáha napriek vyčerpaniu, môže sa časom objaviť:
- podráždenosť,
- frustrácia,
- únava,
- pocit využívania.
Preto môže byť zdravšie povedať si o pomoc otvorene a zároveň nechať babičke možnosť slobodne povedať, koľko jej vyhovuje.
Záver
Unavená babička nie je menej milujúca babička.
Je to jednoducho človek, ktorý má svoje limity.
Možno práve tým, že jej dovolíme oddychovať bez pocitu viny, vytvárame zdravší vzťah medzi generáciami. Babička potom nemusí pomáhať preto, že sa to od nej očakáva, ale preto, že chce.
A jej „áno“ môže mať vďaka tomu oveľa väčšiu hodnotu.
Láska sa nemeria tým, koľko zo seba dokážeme rozdať. Niekedy sa prejavuje aj tým, že si dovolíme povedať: „Dnes už nevládzem.“
