Pri závažnej diagnóze je dôležité nájsť rovnováhu medzi nádejou a realitou. Nádej nemusí znamenať presvedčenie, že všetko určite dobre dopadne. Môže znamenať, že aj napriek neistote existujú možnosti, podpora a ďalšie kroky.
Pomáha:
- hovoriť pravdivo a primerane veku,
- nepoužívať falošné uistenia typu „určite to bude v poriadku“,
- zároveň nepredstavovať najhorší možný scenár ako istotu,
- vysvetliť, čo je známe, čo ešte nie je jasné a čo sa bude robiť ďalej,
- nechať priestor na otázky, strach aj smútok,
- zdôrazniť to, čo môže rodina ovplyvniť práve teraz.
Napríklad namiesto:
„Neboj sa, určite sa to vylieči.“
je citlivejšie povedať:
„Nevieme ešte presne, ako sa bude situácia vyvíjať. Vieme však, aké kroky môžeme teraz urobiť, a budeme pri tebe.“
Takáto komunikácia dáva dieťaťu aj rodičom realistickú nádej bez vytvárania falošných očakávaní.
Nádej a realita sa nevylučujú. Je možné povedať „situácia je vážna“ a zároveň „urobíme všetko, čo je v našich možnostiach“.
