Dokážem rozpoznať, kedy som skutočne hladná a kedy jem len zo zvyku alebo emócií?
Niekedy otvoríme chladničku nie preto, že sme hladní.
Možno sme unavení.
Možno máme stresujúci deň.
Možno sme si zvykli niečo zobnúť pri televízii.
Ale niekedy sme jednoducho hladní – a je úplne v poriadku sa najesť.
Rozdiel nie je vždy jednoznačný. Dá sa však postupne naučiť všímať si signály svojho tela.
Ako môže vyzerať telesný hlad?
Telesný hlad sa často objavuje postupne.
Môžeme si všimnúť:
- prázdnejší pocit v žalúdku,
- mierny pokles energie,
- škvŕkanie v bruchu,
- horšiu koncentráciu,
- podráždenosť,
- alebo jednoducho pocit, že by sme si dali jedlo.
Často nám vtedy vyhovuje viac rôznych jedál, nielen jedna konkrétna potravina.
A keď sa najeme, pocit hladu postupne ustúpi.
A čo chuť?
Chuť môže prísť veľmi náhle.
Napríklad:
„Teraz si nutne potrebujem dať čokoládu.“
Nemusí to znamenať, že robíme niečo nesprávne.
Môžeme mať jednoducho chuť na konkrétne jedlo.
Chuť sama osebe nie je problém.
Dôležité je skôr všímať si, čo ju spúšťa a či ju dokážeme vnímať bez pocitu viny alebo straty kontroly.
Niekedy jeme zo zvyku
Možno máme naučené:
káva = niečo sladké
večerný seriál = maškrtenie
príchod domov = niečo z chladničky
Vtedy nemusíme byť hladní.
Jedlo sa stalo súčasťou situácie.
Pomôcť môže jednoduchá pauza:
„Som teraz naozaj hladná, alebo iba automaticky robím to, čo robievam vždy?“
Nemusíme si však jedlo zakazovať.
Už samotné uvedomenie môže prerušiť automatický návyk.
A potom je tu emočné jedenie
Niekedy siahneme po jedle, keď cítime:
- stres,
- smútok,
- nudu,
- osamelosť,
- napätie,
- frustráciu,
- alebo únavu.
Jedlo môže na chvíľu priniesť úľavu.
To z nás nerobí človeka so „slabou vôľou“.
Jedlo je prirodzený zdroj potešenia a niekedy sa stane spôsobom, ako zvládame emócie.
Dôležité je postupne rozšíriť si aj iné možnosti, ako sa o seba postarať.
Skúsme si dať krátku pauzu
Keď príde nutkanie jesť, môžeme sa na chvíľu zastaviť a spýtať sa:
„Čo teraz vlastne potrebujem?“
Možno je odpoveď:
jedlo.
Ale možno:
oddych.
vodu.
spánok.
kontakt s niekým blízkym.
prestávku od práce.
upokojenie.
Ak zistíme, že potrebujeme jedlo, nemusíme sa za to karhať.
Ak zistíme, že potrebujeme niečo iné, môžeme skúsiť najprv uspokojiť túto potrebu.
Hlad nemusíme ignorovať
Pozor však na opačný extrém.
Ak budeme každý pocit hladu spochybňovať:
„Naozaj som hladná?“
„Nemala by som ešte vydržať?“
„Veď som jedla pred tromi hodinami.“
môžeme sa dostať do neustáleho kontrolovania jedla.
Hlad je normálny signál tela.
Nie je zlyhaním byť hladná.
Pravidelné a dostatočné jedenie nám navyše môže pomôcť predchádzať situácii, keď sa z mierneho hladu stane extrémny hlad a následne máme pocit, že sme nad jedlom stratili kontrolu.
Skúsme namiesto kontroly zvedavosť
Namiesto:
„Prečo som zase jedla?“
skúsme:
„Čo sa vo mne dialo tesne predtým?“
Namiesto:
„Nemala som to zjesť.“
skúsme:
„Bola som hladná, mala som chuť, alebo som potrebovala úľavu?“
Namiesto výčitiek získame informáciu.
A informácia nám môže pomôcť nabudúce.
Jednoduchý test
Pred jedlom si môžeme položiť tri otázky:
1. Kedy som naposledy jedla?
2. Čo teraz cítim v tele?
3. Čo teraz potrebujem?
Nemusíme na ne vždy odpovedať dokonale.
Cieľom nie je kontrolovať každé sústo.
Cieľom je postupne lepšie rozumieť vlastnému telu.
A čo keď si nie som istá?
Nemusíme vedieť rozlíšiť hlad od chuti na jedlo na sto percent.
Niekedy môžeme byť hladné aj unavené.
Môžeme mať chuť aj emočnú potrebu.
Ľudské jedenie nie je matematická rovnica.
Preto si môžeme dovoliť aj jednoduché:
„Neviem. Asi som hladná, tak sa najem a uvidím.“
Bez výčitiek.
Záver
Cieľom nie je dosiahnuť stav, keď už nikdy nezjeme nič zo zvyku, nudy alebo emócií.
To by bolo nereálne.
Cieľom je všímať si svoje signály o niečo skôr a reagovať na ne s väčšou láskavosťou.
Telesný hlad si zaslúži jedlo.
Emócie si zaslúžia pozornosť.
A niekedy si zaslúžime aj jednoducho vychutnať si jedlo bez toho, aby sme museli zisťovať, či sme si ho „zaslúžili“.
Menej kontroly. Viac všímavosti. Viac dôvery vo vlastné telo.
