Vzťah dieťaťa k učeniu sa začína formovať dávno predtým, ako prvýkrát zasadá do školskej lavice. To, ako bude dieťa vnímať učenie, často súvisí s tým, aké pocity pri objavovaní nových vecí zažíva. Ak je učenie spojené so zvedavosťou, radosťou a podporou, dieťa si ľahšie vytvorí vnútornú motiváciu.
Cieľom nie je pripraviť dieťa na školu za každú cenu, ale pomôcť mu zachovať si prirodzenú chuť objavovať.
Učenie nemusí vyzerať ako povinnosť
Malé deti sa učia neustále – pri hre, rozhovoroch, skúmaní sveta aj pri každodenných činnostiach. Nemusia sedieť pri stole a vypracovávať množstvo úloh, aby sa rozvíjali.
Učenie môže byť napríklad:
- spoločné čítanie rozprávok,
- varenie a počítanie surovín,
- pozorovanie prírody,
- skladanie stavebníc,
- hranie spoločenských hier,
- rozhovory o tom, ako veci fungujú.
Keď dieťa zažíva učenie ako prirodzenú súčasť života, nevníma ho ako záťaž.
Zaujímajme sa viac o proces než o výsledok
Deti často veľmi citlivo vnímajú, čo rodič oceňuje. Ak sa pozornosť sústreďuje iba na správny výsledok, dieťa môže začať mať strach z chýb.
Viac podporujúce sú vety:
- „Vidím, že si sa snažil.“
- „Ako si na to prišiel?“
- „Čo bolo najťažšie?“
- „Čo by si chcel skúsiť nabudúce?“
Dieťa sa tak učí, že hodnota nie je iba v tom, či všetko zvládne na prvýkrát.
Dovoliť dieťaťu robiť chyby
Chyby sú prirodzenou súčasťou učenia. Ak má dieťa pocit, že každá chyba znamená sklamanie, môže sa začať vyhýbať novým výzvam.
Pomáha vytvoriť prostredie, kde platí:
- chyba nie je hanba,
- nevedieť niečo je normálne,
- skúšať znova je dôležitejšie ako byť dokonalý.
Dieťa, ktoré sa nebojí chyby, sa učí odvážnejšie.
Podporovať zvedavosť
Zvedavosť je jedným z najväčších motorov učenia. Namiesto okamžitých odpovedí môžeme dieťa viesť k premýšľaniu.
Skúsiť môžeme otázky:
- „Čo si myslíš, že sa stane?“
- „Ako by sme to mohli zistiť?“
- „Prečo to podľa teba funguje takto?“
- „Aké iné riešenie by sme mohli skúsiť?“
Tak dieťa získava pocit, že jeho nápady majú hodnotu.
Rešpektovať tempo dieťaťa
Každé dieťa sa rozvíja iným spôsobom. Jedno môže skoro prejaviť záujem o písmená, iné viac vyniká v tvorivosti, pohybe alebo sociálnych schopnostiach.
Porovnávanie s inými deťmi môže vytvárať tlak. Dôležitejšie je sledovať:
- čo sa dieťa naučilo oproti minulosti,
- v čom napreduje,
- čo ho prirodzene zaujíma.
Vytvoriť pokojné prostredie
Dieťa sa učí lepšie, keď sa cíti bezpečne. Príliš veľký tlak, časté opravovanie alebo očakávanie dokonalosti môžu znižovať radosť z učenia.
Pomáha:
- mať čas na hru,
- dopriať dostatok oddychu,
- venovať pozornosť aj zážitkom mimo výkonu,
- nechať dieťa objavovať vlastným spôsobom.
Oddýchnutá myseľ je pripravená prijímať nové veci.
Byť vzorom zvedavosti
Deti sa často učia pozorovaním. Ak vidia, že rodič sám rád objavuje nové veci, číta, pýta sa a učí sa, prirodzene si vytvárajú podobný postoj.
Nemusí ísť o veľké veci. Stačí:
- spoločne niečo objaviť,
- vyhľadať odpoveď na otázku,
- skúsiť novú aktivitu,
- rozprávať sa o tom, čo sme sa naučili.
Chváliť úsilie, nie nálepky
Vety ako:
- „Ty si génius.“
- „Ty si na toto talent.“
môžu znieť pekne, ale niekedy vytvárajú tlak udržať si obraz „šikovného dieťaťa“.
Lepšie je oceniť konkrétnu snahu:
- „Nevzdal si sa.“
- „Dlho si nad tým premýšľal.“
- „Našiel si vlastný spôsob.“
Dieťa sa tak učí, že schopnosti rastú s úsilím.
Záver
Pozitívny vzťah k učeniu nevzniká z množstva pracovných listov ani z toho, že dieťa bude vedieť všetko ešte pred školou. Vzniká z pocitu, že objavovanie je bezpečné, zaujímavé a že chyby sú prirodzenou súčasťou rastu.
Najväčšou podporou pre dieťa je rodič, ktorý mu odovzdáva odkaz: „Nemusíš vedieť všetko hneď. Som zvedavý spolu s tebou a verím, že sa to postupne naučíš.“
