Plač dieťaťa môže byť pre mamu veľmi silným spúšťačom. Niekedy stačí niekoľko sekúnd a telo zareaguje skôr, než stihneme premýšľať. Rozbúši sa srdce, stiahne žalúdok, zrýchli sa dych a v hlave sa objaví jediná myšlienka:
„Musím to okamžite zastaviť.“
Ak sa k tomu pridá pocit bezmocnosti, podráždenie alebo strach, môže sa zdať, že detský plač je neznesiteľný.
Nie je to dôkaz, že sme zlé mamy. Je to signál, že náš nervový systém je v tej chvíli v silnom napätí.
Prečo môže byť detský plač taký intenzívny?
Plač je pre rodiča prirodzene výrazný zvuk. Je navrhnutý tak, aby upútal našu pozornosť.
Mozog ho môže vyhodnotiť ako signál:
„Niečo nie je v poriadku. Musím reagovať.“
Ak sme navyše unavené, preťažené alebo dlhodobo v strese, naša tolerancia voči ďalšiemu podnetu môže byť oveľa nižšia.
To, čo by sme inokedy zvládli pokojne, môže v náročný deň pôsobiť ako posledná kvapka.
Plač neznamená automaticky nebezpečenstvo
Toto je dôležité rozlíšenie.
Dieťa môže plakať, pretože:
- je hladné,
- je unavené,
- niečo sa mu nepáči,
- je frustrované,
- potrebuje blízkosť,
- nevie ešte vyjadriť svoje potreby inak.
Plač je komunikácia.
Nemusí znamenať, že sa deje niečo nebezpečné alebo že sme niečo pokazili.
Keď telo spustí poplach
Pri panickej reakcii môže telo prejsť do režimu ohrozenia.
Môžeme cítiť:
- búšenie srdca,
- tras,
- zrýchlené dýchanie,
- tlak na hrudi,
- závrat,
- nevoľnosť,
- potenie,
- napätie v tele,
- silnú potrebu utiecť alebo situáciu okamžite ukončiť.
Tieto pocity môžu byť desivé.
Samotný pocit však ešte neznamená, že sa skutočne deje niečo nebezpečné.
Najskôr potrebujem regulovať seba
Keď dieťa plače a my cítime, že začíname panikáriť, nemusíme okamžite nájsť dokonalé riešenie.
Najskôr môžeme spomaliť.
Napríklad:
„Moje dieťa plače. Som v bezpečí. Nemusím všetko vyriešiť naraz.“
Položiť chodidlá na zem.
Uvoľniť ramená.
Pomaly vydýchnuť.
Pozrieť sa okolo seba a pomenovať si, čo vidíme.
Aj niekoľko sekúnd môže pomôcť telu dostať signál, že nemusí reagovať ako pri bezprostrednom ohrození.
Nemusím zastaviť plač za každú cenu
Keď nás detský plač spúšťa, môžeme mať silnú potrebu urobiť čokoľvek, len aby prestal.
Začať dieťa presviedčať.
Rozptyľovať ho.
Sľubovať mu veci.
Zvyšovať hlas.
Alebo úplne stratiť trpezlivosť.
Niekedy však stačí zostať pri ňom a povedať:
„Som tu. Vidím, že plačeš. Pomôžem ti.“
Dieťa nemusí prestať plakať okamžite, aby sme situáciu zvládli dobre.
Plač dieťaťa nie je známkou nášho zlyhania
Mamy často cítia tlak, že ak ich dieťa plače, mali by okamžite vedieť prečo.
Nie vždy budeme vedieť.
Nie vždy budeme schopné emóciu zastaviť.
A nie vždy sa nám podarí reagovať dokonale.
Dobré rodičovstvo neznamená absenciu plaču.
Znamená, že dieťa postupne zažíva, že jeho emócie môžu byť prijaté a že pri nich nie je samo.
Čo ak už cítim, že to nezvládam?
Ak cítime, že sme na hranici svojich síl, je dôležité bezpečie.
Ak je dieťa na bezpečnom mieste, môžeme si na chvíľu odstúpiť, nadýchnuť sa a zavolať niekomu blízkemu.
Je v poriadku povedať:
„Potrebujem teraz pomoc.“
Nemusíme čakať až do momentu úplného vyčerpania.
Ak by sme mali pocit, že by sme mohli ublížiť sebe alebo dieťaťu, treba dieťa bezpečne položiť na miesto, kde mu nehrozí pád ani iné nebezpečenstvo, vzdialiť sa na chvíľu a okamžite vyhľadať pomoc od blízkej osoby alebo odbornej služby.
Keď sa panika opakuje
Ak plač dieťaťa pravidelne vyvoláva silnú paniku, vyhýbanie sa situáciám alebo pocit, že rodičovstvo nezvládame, nemusíme na to zostať samy.
Rozhovor s psychológom alebo iným odborníkom na duševné zdravie môže pomôcť pochopiť, čo túto reakciu spúšťa a ako s ňou pracovať.
Požiadať o pomoc nie je zlyhanie.
Je to forma starostlivosti o seba aj o dieťa.
Môžem byť pokojnejšia mama bez toho, aby moje dieťa prestalo plakať
Cieľom nemusí byť:
„Moje dieťa už nesmie plakať.“
Ani:
„Ja už nikdy nesmiem cítiť paniku.“
Realistickejší cieľ môže byť:
„Keď moje dieťa plače, dokážem si všimnúť svoju reakciu a postupne sa vrátiť k pokoju.“
To je zručnosť, ktorá sa dá trénovať.
Záver
Detský plač môže v mame spustiť veľmi silnú reakciu. Neznamená to, že je necitlivá, neschopná alebo zlá mama.
Možno je len jej nervový systém preťažený a potrebuje podporu.
Nemusím zastaviť každý plač. Nemusím mať okamžite riešenie. Potrebujem zostať dostatočne pokojná na to, aby som dokázala byť pri svojom dieťati.
A niekedy prvá otázka neznie:
„Ako upokojím svoje dieťa?“
ale:
„Ako teraz pomôžem svojmu telu pochopiť, že sme v bezpečí?“
