Mamina úzkosť nemusí vyzerať ako veľký strach alebo panický záchvat. Niekedy sa ukrýva v úplne obyčajných situáciách – keď dieťa mešká, nechce jesť, plače, ochorie, ide prvýkrát samo na ihrisko alebo keď sa niečo neudeje podľa plánu.
Môže sa prejavovať ako neustále premýšľanie, kontrolovanie, potreba mať všetko pod dohľadom alebo pocit, že ak na chvíľu poľavíme, niečo sa pokazí.
Keď sa starosť stane súčasťou každého dňa
Starostlivosť o dieťa prirodzene prináša obavy. Chceme, aby bolo v bezpečí a aby sa mu nič nestalo.
Problém môže vzniknúť vtedy, keď je naše telo a myseľ takmer neustále v pohotovosti.
Môžeme si všímať myšlienky ako:
- „Čo ak sa niečo stane?“
- „Mala by som ho radšej ešte skontrolovať.“
- „Určite som na niečo zabudla.“
- „Nemôžem si dovoliť poľaviť.“
- „Ak to neurobím ja, niečo sa pokazí.“
Jednotlivé myšlienky nemusia znamenať nič vážne. Dôležité je, ako často sa objavujú a ako veľmi ovplyvňujú náš každodenný život.
Úzkosť často chce mať všetko pod kontrolou
Keď máme strach, kontrola môže priniesť krátkodobý pocit bezpečia.
Skontrolujeme, či dieťa dýcha.
Opakovane mu pripomenieme, aby si dávalo pozor.
Preveríme tašku ešte raz.
Napíšeme partnerovi, či je všetko v poriadku.
Na chvíľu sa nám uľaví.
Potom však príde ďalšia situácia, ktorá vyvolá pochybnosti.
Tak sa môže vytvoriť začarovaný kruh:
strach → kontrola → krátka úľava → ďalší strach → ďalšia kontrola.
Nie každá obava je neprimeraná
Je dôležité rozlišovať medzi zdravou opatrnosťou a úzkosťou.
Ak dieťa prechádza cez cestu, je úplne prirodzené dávať pozor.
Ak však nedokážeme nechať dieťa primerane samostatne ani v bezpečnej situácii, pretože si neustále predstavujeme najhorší možný scenár, môže byť užitočné zastaviť sa.
Môžeme sa opýtať:
„Existuje teraz konkrétne nebezpečenstvo, alebo sa moje telo správa, akoby nebezpečenstvo hrozilo?“
Úzkosť sa môže prejaviť aj podráždenosťou
Nie každá úzkosť vyzerá ako plač alebo strach.
Niekedy sme:
- netrpezlivé,
- podráždené,
- príliš kontrolujúce,
- precitlivené na chyby,
- unavené z neustáleho premýšľania.
Môžeme mať pocit, že nás rozčuľujú maličkosti.
V skutočnosti však môže byť naše telo jednoducho dlhodobo preťažené.
Keď sa bojíme aj za dieťa
Je prirodzené chcieť dieťa ochrániť. Nemôžeme však odstrániť každé riziko z jeho života.
Dieťa potrebuje postupne získavať skúsenosť:
„Dokážem to.“
Ak zaň neustále rozhodujeme, upozorňujeme ho, kontrolujeme ho alebo mu bránime skúšať nové veci, môže sa neúmyselne naučiť, že svet je nebezpečné miesto a ono samo si nevie poradiť.
Naša úloha preto nie je odstrániť všetko riziko.
Je pomôcť dieťaťu naučiť sa, ako sa v primeranej miere s rizikom vyrovnávať.
Čo môžeme urobiť v každodennom živote?
Zastaviť sa
Keď cítime nával obáv, nemusíme okamžite konať.
Môžeme si povedať:
„Som vystrašená. To ešte neznamená, že sa niečo zlé deje.“
Oddeliť fakty od predstáv
Skúsme si položiť otázku:
„Čo viem a čo si iba predstavujem?“
Fakt:
„Dieťa sa ešte nevrátilo z ihriska.“
Myšlienka úzkosti:
„Určite sa mu niečo stalo.“
Toto rozlíšenie môže pomôcť znížiť intenzitu strachu.
Obmedziť zbytočné kontrolovanie
Ak vieme, že kontrola nám prináša iba krátku úľavu, môžeme skúsiť niektoré kontroly postupne vynechávať.
Nie všetky naraz. Malými krokmi.
Dopriať si priestor
Úzkosť sa často zhoršuje, keď sme vyčerpané.
Spánok, jedlo, pohyb, chvíľa ticha alebo stretnutie s blízkym človekom nie sú luxus. Sú súčasťou starostlivosti o našu psychickú kapacitu.
Nemusím byť pokojná za každú cenu
Niekedy máme pocit, že ako mamy by sme mali byť stále silné a pokojné.
Nemusíme.
Môžeme sa báť. Môžeme byť unavené. Môžeme mať deň, keď máme pocit, že toho je priveľa.
Dôležité je, aby sme svoje prežívanie nemuseli skrývať ani pred sebou.
Kedy je dobré vyhľadať pomoc?
Ak úzkosť dlhodobo zasahuje do spánku, vzťahov, práce, starostlivosti o dieťa alebo nám výrazne obmedzuje bežný život, je dobré porozprávať sa s odborníkom na duševné zdravie.
Nie preto, že sme zlyhali.
Práve naopak – preto, že si zaslúžime podporu.
Záver
Byť mamou znamená žiť s určitou mierou obáv. Neistota je súčasťou rodičovstva a úplnú kontrolu nad životom dieťaťa nikdy mať nebudeme.
Môžeme sa však postupne učiť rozlišovať:
„Toto je situácia, v ktorej treba konať.“
od:
„Toto je moja úzkosť, ktorá ma presviedča, že musím konať.“
A možno práve v tom je jedna z najťažších, ale zároveň najdôležitejších rodičovských zručností – vedieť chrániť svoje dieťa bez toho, aby sme sa nechali ovládať vlastným strachom.
