Pri striedavej starostlivosti sa môže ľahko stať, že sledujeme najmä to, či presuny prakticky fungujú. Dieťa sme vyzdvihli, taška je zbalená, úlohy sú hotové a harmonogram sa dodržal.
To však ešte neznamená, že presuny zvláda aj emocionálne.
Niekedy nám dieťa nepovie:
„Som z toho unavené.“
Ukáže nám to svojím správaním.
Po presune môže byť jednoducho unavené
Prechod z jednej domácnosti do druhej znamená zmenu prostredia, ľudí, pravidiel aj rytmu dňa.
Aj keď je pre dieťa striedanie bežnou súčasťou života, môže ho stáť energiu.
Po príchode preto môže byť:
- tichšie než zvyčajne,
- podráždené,
- plačlivé,
- unavené,
- precitlivené,
- alebo naopak veľmi rozrušené.
Nemusíme hneď hľadať problém.
Možno potrebuje iba chvíľu pokoja.
Nie každá zmena nálady súvisí so striedaním
Dieťa môže byť unavené zo školy.
Môže mať zlý deň.
Môže sa pohádať s kamarátom.
Môže zle spať.
Preto nie je správne pripísať každú zmenu správania automaticky presunom medzi domácnosťami.
Dôležitejšie je sledovať opakujúci sa vzorec.
Ak sa rovnaké prejavy objavujú pravidelne pred každým presunom alebo po ňom, stojí za to im venovať väčšiu pozornosť.
Čo nám môže dieťa naznačovať správaním?
Niekedy môže byť signálom napríklad:
„Nechcem tam ísť.“
Ale aj:
„Nechcem odtiaľ odísť.“
Rovnako však môže ísť o oveľa jemnejšie prejavy:
„Bolí ma brucho.“
„Nechce sa mi spať.“
„Nechcem sa rozprávať.“
„Nechaj ma chvíľu.“
Alebo zrazu vzniká veľa konfliktov kvôli úplným maličkostiam.
Dieťa možno nevie pomenovať, čo sa v ňom deje.
Preto sa oplatí sledovať nielen jeho slová, ale aj jeho telo a správanie.
Najmä prvé hodiny po návrate môžu byť citlivé
Po príchode nemusí byť najlepší čas na množstvo otázok.
„Čo ste robili?“
„Čo ti povedal?“
„Prečo si taký unavený?“
„Bolo všetko v poriadku?“
Aj dobre mienený záujem môže dieťa zahltiť.
Niekedy stačí:
„Som rada, že si doma. Daj si chvíľu oddych.“
A potom nechať priestor, aby samo prišlo s tým, čo potrebuje povedať.
Všímajme si aj telo
Emocionálne napätie sa u detí nemusí prejavovať iba plačom.
Môže sa objaviť:
- bolesť brucha,
- bolesť hlavy,
- problémy so zaspávaním,
- častejšie nočné budenie,
- zmenená chuť do jedla,
- pomočovanie u dieťaťa, ktoré to už zvládalo,
- alebo výrazná potreba byť pri rodičovi.
Samotný jeden príznak ešte neznamená, že príčinou je striedavá starostlivosť.
Ak sa však objavujú opakovane, je dobré ich neprehliadať a podľa potreby ich konzultovať aj s pediatrom alebo odborníkom na detskú psychiku.
Rozdiel medzi „potrebujem oddych“ a „niečo ma trápi“
Toto môže byť pre rodiča náročné rozlíšiť.
Dieťa môže po presune prísť domov, hodinu byť podráždené a potom sa vrátiť do svojho bežného fungovania.
To môže byť jednoducho adaptácia.
Iné je, ak sa po každom presune objaví výrazná zmena nálady, ktorá trvá dlho alebo postupne narúša spánok, školu, vzťahy či každodenný život.
Vtedy je vhodné zastaviť sa a skúmať, čo sa deje.
Nehľadajme hneď vinníka
Ak dieťa po návrate od druhého rodiča plače alebo je podráždené, môže byť lákavé pomyslieť si:
„Určite sa tam niečo stalo.“
Alebo:
„Zase ho tam rozhádzali.“
Takýto záver môže byť unáhlený.
Najskôr sa pýtajme:
„Čo nám jeho správanie skutočne hovorí?“
Možno je unavené.
Možno mu chýba druhý rodič.
Možno mu prekáža časté balenie.
Možno potrebuje viac času na prechod.
Možno je preň náročný rozdielny režim.
A možno sa deje niečo, o čom zatiaľ nevieme.
Dôležité je sledovať dlhší obraz
Môžeme si všímať:
- Ako vyzerá dieťa deň pred presunom?
- Ako reaguje tesne pred odchodom?
- Ako vyzerá prvá hodina po príchode?
- Ako spí počas prvých nocí?
- Ako sa správa nasledujúci deň?
- Zlepší sa jeho nálada po adaptácii?
- Objavujú sa problémy v škole?
- Mení sa jeho správanie podľa toho, ku ktorému rodičovi práve ide?
Takéto pozorovanie nám môže pomôcť odlíšiť bežnú únavu od dlhodobejšieho zaťaženia.
Dieťa nemusí vedieť presne vysvetliť, čo sa deje
Najmä menšie deti nemusia povedať:
„Potrebujem menej prechodov.“
Skôr povedia:
„Nechcem ísť.“
Alebo začnú byť pred presunom nezvyčajne podráždené.
Preto sa oplatí nehodnotiť iba obsah slov, ale hľadať za nimi potrebu.
„Čo sa nám tým dieťa snaží povedať?“
To je často užitočnejšia otázka než:
„Prečo zase robí problém?“
Môžeme mu prechod uľahčiť
Pomôcť môže jednoduchý a opakujúci sa rituál.
Rovnaký čas presunu.
Jasný plán.
Veci pripravené vopred.
Obľúbený predmet, ktorý môže mať pri sebe.
Pokojné rozlúčenie.
Dostatok času po príchode.
A najmä žiadne vypočúvanie.
Čím predvídateľnejší je prechod, tým menej energie môže dieťa venovať samotnej zmene.
Čo ak si všimneme výrazné zmeny?
Ak sa dlhodobo objavuje silná úzkosť, problémy so spánkom, výrazné zhoršenie správania, školské ťažkosti, opakované telesné problémy alebo výrazný strach z jednej domácnosti, je dobré situáciu riešiť.
Nie s cieľom okamžite dokázať, že striedavá starostlivosť nefunguje.
Ale s cieľom pochopiť, čo dieťa potrebuje.
Vhodná môže byť konzultácia s detským psychológom alebo iným odborníkom, ktorý pozná konkrétnu situáciu.
Skúsme si položiť jednu jednoduchú otázku
Keď sa dieťa po presune zmení, nemusíme sa hneď pýtať:
„Čo je s ním?“
Môžeme sa spýtať:
„Čo sa v ňom asi deje?“
Možno potrebuje oddych.
Možno blízkosť.
Možno viac času.
Možno potrebuje niečo povedať.
A možno iba potrebuje chvíľu, aby sa jeho vnútorný svet znova zosúladil s novým prostredím.
Záver
Striedanie domácností môže byť pre dieťa úplne zvládnuteľnou súčasťou života.
Ale aj dobre nastavený režim môže byť niekedy únavný.
Preto sa neoplatí sledovať iba kalendár.
Sledujme dieťa.
Jeho oči.
Jeho náladu.
Jeho spánok.
Jeho telo.
Jeho správanie.
A najmä to, či sa po presune dokáže postupne vrátiť do svojho pokojného fungovania.
Pretože dieťa nám niekedy nepovie, že je toho naň veľa. Ukáže nám to tým, ako sa správa.
