Keď máme deti, potreba mať veci pod kontrolou môže pôsobiť ako prirodzená súčasť starostlivosti. Chceme vedieť, kde sú, čo jedia, kedy spia, či sú v poriadku, čo ich čaká a či sme na nič nezabudli.
Kontrola nám môže dávať pocit bezpečia.
Problém nastáva vtedy, keď máme pocit, že musíme kontrolovať všetko, pretože inak sa určite niečo pokazí.
Kontrola často začína ako snaha chrániť
Mama chce svoje dieťa ochrániť. Preto kontroluje.
Skontroluje, či má dieťa bundu.
Či si umylo ruky.
Či má všetko v škôlke.
Či správne zaspalo.
Či ho niečo nebolí.
Jednotlivé kontroly sú úplne prirodzené.
Postupne však môže vzniknúť pocit:
„Ak nebudem všetko sledovať, niečo sa stane.“
A práve táto myšlienka môže byť veľmi vyčerpávajúca.
Kontrola nám môže priniesť krátkodobú úľavu
Keď máme obavu, kontrola ju na chvíľu zníži.
„Ešte raz sa pozriem.“
Pozrieme sa.
Uľaví sa nám.
O chvíľu však príde ďalšia pochybnosť:
„A čo ak som si nevšimla niečo iné?“
Tak kontrolujeme znova.
Môže vzniknúť začarovaný kruh:
obava → kontrola → krátka úľava → nová obava → ďalšia kontrola.
Čím viac kontrolujeme, tým viac môžeme mať pocit, že bez kontroly situáciu nezvládneme.
Potreba kontroly často súvisí so strachom z neistoty
Život s deťmi je plný nepredvídateľnosti.
Nevieme, či bude dieťa zajtra zdravé.
Nevieme, ako sa zachová v novej situácii.
Nevieme, či sa niečo nestane.
Nevieme, ako bude vyzerať ďalší týždeň.
A práve neistota môže byť pre niekoho veľmi nepríjemná.
Kontrola nám vytvára ilúziu:
„Keď budem dostatočne pripravená, dokážem zabrániť všetkému zlému.“
Lenže úplnú kontrolu nad životom mať nemôžeme.
Nie všetko, čo sa dá kontrolovať, musíme kontrolovať
Toto môže byť preťaženú mamu veľmi oslobodzujúce.
Môžeme si rozdeliť veci na tri skupiny:
Čo viem ovplyvniť.
Napríklad pravidlá doma, bezpečnosť dieťaťa či spôsob, akým s ním komunikujem.
Čo môžem ovplyvniť čiastočne.
Napríklad to, ako dieťa zvládne novú situáciu alebo ako bude reagovať na hranice.
Čo neviem ovplyvniť.
Názory ostatných ľudí, každú udalosť, budúcnosť alebo všetky emócie svojho dieťaťa.
Energia sa oplatí investovať najmä do prvej skupiny.
Kontrola môže zasahovať aj do vzťahu s partnerom
Potreba mať všetko pod kontrolou sa nemusí týkať iba detí.
Môžeme mať pocit, že:
- partner robí veci nesprávne,
- veci musíme radšej urobiť samy,
- nikto to neurobí tak dobre ako my,
- ak niečo nepokontrolujeme, dopadne to zle.
Často za tým nie je nedôvera voči partnerovi, ale strach z toho, čo sa stane, ak veci nebudeme riadiť.
Niekedy však tým druhému človeku nevedomky berieme možnosť byť samostatným rodičom.
Dieťa potrebuje aj priestor
Ak chceme mať všetko pod kontrolou, môžeme postupne kontrolovať aj veci, ktoré by už dieťa mohlo zvládnuť samo.
Čo si oblečie.
Ako si uprace.
Ako si pripraví veci.
Ako vyrieši malý konflikt s kamarátom.
Čím viac robíme za dieťa, tým menej príležitostí má zažiť:
„Dokážem to.“
Samostatnosť nevzniká tým, že odstránime všetky možné chyby. Vzniká aj cez malé skúsenosti, že dieťa niečo skúsi, niečo sa nepodarí a ono to dokáže zvládnuť.
Kontrola nie je to isté ako hranica
Je dôležité tieto dve veci rozlišovať.
Hranica:
„Pred cestou cez ulicu sa zastavíme a pozrieme na obe strany.“
Kontrola:
„Budem ťa neustále sledovať, pretože mám strach, že zabudneš.“
Hranica vytvára bezpečný rámec.
Kontrola sa snaží odstrániť neistotu.
A neistotu nie je možné odstrániť úplne.
Ako postupne povoliť kontrolu?
Nemusíme zo dňa na deň všetko pustiť.
Môžeme začať jednou malou vecou.
Napríklad si všimnúť:
„Chcem to skontrolovať ešte raz. Je to naozaj potrebné?“
Ak nie, môžeme skúsiť kontrolu vynechať.
Možno pocítime nepokoj.
To neznamená, že sme urobili chybu.
Znamená to, že sa učíme tolerovať neistotu.
Skúsme si položiť tri otázky
Keď cítime potrebu niečo okamžite kontrolovať, môžeme sa zastaviť a spýtať:
Čoho sa teraz bojím?
Mám pre tento strach konkrétny dôvod?
Čo by sa stalo, keby som to tentoraz nekontrolovala?
Odpovede nám môžu ukázať, či reagujeme na reálne riziko alebo na vnútorný pocit ohrozenia.
Nemusím mať všetko pod kontrolou, aby som bola dobrou mamou
Možno jedna z najťažších vecí v rodičovstve je prijať, že napriek všetkej snahe nedokážeme zabrániť všetkému.
Dieťa ochorie.
Niekedy spadne.
Niekedy sa nahnevá.
Niekedy urobí chybu.
Niekedy urobíme chybu my.
Našou úlohou nie je vytvoriť život bez problémov.
Našou úlohou je pomôcť dieťaťu postupne získať schopnosť problémy zvládať.
Kedy môže byť dobré vyhľadať pomoc?
Ak potreba kontroly spôsobuje výrazný stres, zasahuje do spánku, vzťahov alebo bežného fungovania, prípadne vedie k neustálemu preverovaniu a strachu z najhoršieho, môže byť užitočné porozprávať sa s psychológom alebo iným odborníkom.
Nie preto, že s nami je niečo zlé.
Ale preto, že žiť v neustálom napätí je vyčerpávajúce.
Záver
Potreba mať všetko pod kontrolou často nevychádza z túžby všetkých riadiť.
Môže vychádzať z lásky, zodpovednosti a strachu.
Chceme svoje deti ochrániť. Chceme byť pripravené. Chceme mať istotu, že sme nič nezanedbali.
Lenže bezpečie nevzniká tým, že odstránime všetku neistotu.
Niekedy vzniká práve vtedy, keď si dovolíme povedať:
„Urobila som, čo bolo v mojich silách. Nie všetko môžem ovplyvniť. A aj keď nemám všetko pod kontrolou, môžem to zvládnuť.“
